Materská škola v Uníne

Vedieť počúvať je omnoho náročnejšie ako vedieť sa vyjadriť.


Vedieť počúvať je omnoho náročnejšie ako vedieť sa vyjadriť. Druhý stupeň je povedať "rozumiem ti" bez súdenia, kritizovania a rozdávania rád.
Znie to tak jednoducho, až to niekomu môže byť trápne. Ak nemáme poruchu sluchu, všetci predsa počúvame, nie? Nie. Nepočúvame deti, nepočúvame dospelých, nepočúvame častokrát ani sami seba. A to aj napriek tomu, že sami vieme, aké nepríjemné je, keď nás druhí nepočúvajú. Darmo, sme hluchá spoločnosť. Respektíve selektívne hluchá len na to, čo nás nezaujíma alebo čo nechceme počuť. A ešte jedna vec. Nestačí len počúvať. Treba vedieť aj reagovať. Bez súdenia, pohoršovania sa alebo rozdávania nevyžiadaných rád. To je druhý, ešte náročnejší level. Nejde len o vyrozprávanie sa z problémov, ale aj o bežnú komunikáciu napríklad keď nám deti rozprávajú, čo sa dnes stalo v škôlke, ktorý kamarát čo urobil, ktorými farbami dnes maľovali, čo im chutí a čo im nechutí, ktorý dinosaurus mal najväčšie zuby a podobne. Hocičo.
Predstavte si, že vy niečo rozprávate nejakej svojej blízkej osobe. Ten človek po chvíľke pozrie na mobil, koľko je hodín, obzerá sa okolo seba, prípadne rovno začne robiť niečo iné. Opýtate sa, či počúva, a on odpovie: "Jasné, jasné, počúvam." Viete, že to nie je pravda. Máte chuť mu niečo ďalej rozprávať? Prípadne vás vypočuje, ale začne vás súdiť, pohoršovať sa, odsudzovať. Alebo vám dá pár nevyžiadaných rád. Zdarma.
Deti sa nám snažia niečo vysvetliť a my ich buď nevnímame, alebo ich vyhrešíme, že takto sa veci nerobia, alebo im rovno povieme, čo majú robiť. Nič z toho ony pritom nehľadajú, keď sa potrebujú podeliť o svoj vnútorný svet. Cítia sa odvrhnuté, zamietnuté, súdené a opustené. Občas máme totiž pocit, že to, čo deti rozprávajú, nie je dôležité. My máme v hlave dôležitejšie veci, ktorým sa musíme venovať. Prečo by sme mali počúvať o tom, ako Hanka v škôlke prilepila nálepku na Peťkovu skrinku a presviedčala ho, že to nie je jeho skrinka, lebo na nej nie je slniečko, ale žabka, keď my si musíme predsa premyslieť, na ktoré maily zajtra v práci odpovieme ako prvé a čo budeme v sobotu variť.
Lenže ono to je pre to dieťa dôležité rovnako ako sobotné varenie pre nás, ak nie ešte omnoho dôležitejšie. Ani my dospelí nedávame všetci všetkému rovnakú dôležitosť. Pre každého z nás je dôležité niečo iné. Preto by sme trápenia druhých nemali posudzovať podľa vlastných preferencií, ktoré môžu byť diametrálne odlišné. Nech dieťa rozpráva o čomkoľvek, je to niečo, na čom mu záleží a je to dôležité. Počúvajme ho.