Uznávať pocity dieťaťa
Rodičia sa pýtajú: "Čo s dieťaťom ktoré šalie kvôli najmenšej maličkosti? Niekto sa mu obšuchol o lakeť? AU! AU! AU! To bolí! Máme uznávať pocity dieťaťa, ktoré sa len snaží získať pozornosť? Nebude to preň výzva, aby sa sťažovalo na ešte bezvýznamnejšie detaily?"
Deň dieťaťa môže byť naplnený všetkými možnými sklamaniami a emocionálne silnými zážitkami. (Ako povedal štvorročný Miško po dlhom, ťažkom dopoludní, keď v škôlke spolupracoval a správal sa vzorne:" Mami, som z toho vedľa!") Možno malé obšuchnutie o lakeť bolo tou príslovečnou poslednou kvapkou. Možno to bola len zámienka, aby si dieťa mohlo trochu poplakať.
Keď dieťa len vyžaduje pozornosť a útechu, môžeme mu ju len dať. Keď to neurobíme, možno si vyvinie ďalšie, otravnejšie stratégie k získaniu našej pozornosti!
Môžeme ho vziať do náručia a povedať: "Kde ťa to bolí? To treba pofúkať." Môžete mať špeciálnu zásobu špeciálnych náplastí na neviditeľné zranenia. Dieťa, ktoré sa cíti pod psa, môže dostať dve hrozienkové "tabletky" na lyžičke "sirup" z hroznovej šťavy. Je veľmi povzbudzujúce stráviť pár okamihov s dospelým, ktorý dokáže poskytnúť malú emocionálnu prvú pomoc, keď je to potrebné.
Pre dieťa je nesmierne dôležité, aby sme prijali jeho pocity ihneď, bez akýchkoľvek otázok. Namiesto vypytovania, čo sa deje, môžeme jednoducho len povedať:" Vyzeráš byť smutná"
alebo "Niečo ťa trápi" alebo "Vyzerá to tak, že si mal ťažký deň".
Takéto výroky pomáhajú dieťaťu uvoľniť sa a cítiť sa dosť slobodné, aby sa o pocity mohlo podeliť. Nemusí obhajovať svoje pocity, ako by tak bolo, keby sme povedali: "Prečo si smutná?" Môže sa s nami porozprávať, keď bude chcieť, alebo sa nechať utešiť len našim porozumením. Je to nesmierna sila zručnosti akceptovať pocity bez otázok.
Nutkanie vypytovať sa je niekedy veľmi silné. Dospelí robia chybu keď sa pýtajú: "Čo sa deje?" "Čo sa stalo?" aj keď to robia s dobrým úmyslom. Hneď ako zistíme, v čom je problém, máme pocit, že máme šancu ho vyriešiť. Ale niekedy je riešením už jednoduché prijatie.